Spätná analýza mojich emočných výbuchov

Každá mama určite pozná výčitky svedomia po emočnom výbuchu na deti. Zažívam ich tiež, hoci seba-chváliac priznávam, že nie každý deň.
No tak či tak, je to zadúšajúce, mám chuť situáciu vrátiť, prefackať sa za ten strach, ktorý vidím v belasých očiach môjho dieťaťa a trvá mi nejakú chvíľu, kým som schopná si odpustiť.
Krikom sa u nás nič nevyrieši. Dáška odmalička na môj krik reagovala vždy opačne akoby som ja očakávala, takže v praxi dovylievala zvyšok vody na zem, rozbehla sa ešte rýchlejšie, kričala silnejšie alebo sestru udrela ešte jeden krát. Proste môj krik jej reakcie násobil, nie zastavil. Vďaka tomu som sa musela učiť efektivnejším stratégiám. (@Dáška, ďakujem).

No ale som človek, mám dve malé deti s malým vekovým rozdielom, bývam unavená, nervózna a bla bla. A tak niekedy na moje zlatíčka chcem-nechcem revem. Rozumej naozaj revem. Akokoľvek na to nie som hrdá a akokoľvek môj mozog vie, že je to neúčinné, sú situácie, kedy to jednoducho nezvládnem inak.

Čo mi ale veľmi pomáha v učení sa je:
1.spätná analýza situácie, na ktorú som reagovala s krikom – čo sa dialo, či to s dievčatami súviselo alebo to bolo viac o mojej bolavej hlave, či to náhodou nebolo viac o tom, že som nervózna z nedokončenej úlohy na počítači alebo tlaku na odchod z domu

2. vizualizácia tej náročnej situácie so želanou reakciou. Ak som vyletela, lebo dievčatá zrovna rozhádzali oblečenie zo skrine, predstavujem si, ako v pokoji prichádzam k nim, vedomá toho, že o nič nejde, že to zvládnem za 5 minút poskladať, že to urobili, lebo sa hnevali atď. Predstavujem si ako ich v pokoji odvediem za ruku z izby s komentárom, že mi dá veľa práce upratať oblečenie do skrine, ale rozumiem, že ich niečo asi veľmi nahnevalo, keď mali potrebu to urobiť.
Ak som vyletela, lebo Tánička ťahala Dášku za vlasy, predstavujem si, ako ju vezmem na ruky a poviem, že to Dášku bolí, a že mi môže povedať, čo sa stalo a čo potrebuje, lebo rozumiem, že bola asi veľmi na ňu nahnevaná, keď jej ublížila.
Ak som vyletela na ne, lebo sa nevedeli večer uložiť do postele, predstavujem si, ako pokojná vstávam z postele, zažínam svetlo a poviem, že asi ešte spinkať nepotrebujú a že ja som už unavená, tak si idem ľahnúť s knižkou na gauč.

Takáto vizualizácia mi pomáha hlavne vtedy, keď sa niektoré situácie a výbuchy opakujú, tak si akoby naplánujem, ako sa nabudúce chcem zachovať.

Na záver doplním, že:
* už som dosť skúsená na to, aby som sa nezahlcovala výčitkami svedomia príliš dlho
* už som dostatočne láskavá k sebe a viem sa prijať aj s tým, že občas kričím
* už sa viem relatívne rýchlo upokojiť a povedať „Prepáč, nezvládla som to teraz pokojne. Nabudúce to skúsim lepšie.“
* čím sú dievčatá staršie, tým je tých výbuchov menej a viac situácií vieme zvládnuť v pokoji 

Fotka: Pexels Taryn Elliott