Ako mama, aj ako sprievodkyňa, sa u detí od istého veku stretávam s témou hodnotenia. Na začiatku kolektívneho pôsobenia je to hlavne hodnotenie kresieb alebo inej kreatívnej tvorby. Tam je často počuť “je to len čarbanica, je to škaredé,” alebo iné verzie nie úplne srdiečku lahodiaceho hodnotenia. Hlavne teda srdiečku toho, kto tvoril. Mohla by som reagovať všelijako, najbežnejšie sa derie z úst niečo v duchu ”Ale no taaak, to sa takto nehovorí.”
Pravda ale je, že sa to takto hovorí. Deti to tak hovoria. A hovoria aj krutejšie veci nielen na kresby, neskôr aj na telo, oblečenie, športový či umelecký výkon, …
Z našej škôločky:
Terezka: “To je čarbanica.”
Sprievodca: “Hmm, pre teba je to možno čarbanica, pre Haničku možno niečo iné. Hani, chceš nám povedať o svojom obrázku?”
Hanka: “Toto je slniečko.”
Terezka: “Je to škaredé.”
Sprievodca: “Počujem, že sa ti Hankina kresba nepáči. A je to tak v poriadku. Nie vždy sa nám páčia všetky obrázky.”
Sprievodca Hanke: “Ako sa ti páči tvoje slniečko?”
Hanka: “Veľmi.”
Sprievodca: “A to je dôležité, že sa obrázok páči tebe.”
To, čo mne pripadá ako najefektívnejšia stratégia je budovať u detí vedomie seba – učiť ich, že je dôležité ako kresbu, výtvor, či vlastný výzor vnímajú oni same bez ohľadu na názor okolia. Rovnako aj, že je dôležité ako si užili čas, ktorý pri tvorbe strávili, čo nové sa naučili alebo kam sa posunuli. A v nádväznosti na to ich učiť odolnosti voči názorom okolia a zvládaniu kritiky. Čo mne opäť priamo nadväzuje na seba-vedomie.
Fotka: Pexel, Cottonbro studio
Nekonečná téma súrodeneckých vzťahov
Vzťah medzi súrodencami je ako na vlnách. Raz sa hrajú a milujú, no v sekunde sa nenávidia a ťahajú za vlasy. Potom si to odplačú,
