Na obrázku je Dáškin hnev. Mala ťažkú chvíľu v detskom klube. Domnievam sa, že to súvisí so žiarlivosťou na kamarátku, keď už jej princ nejaké iné dievčatko volá princezná. Rozumiem, súcitím, pripravujem sa na to, že toto sa bude v jej živote diať a musíme sa učiť to uniesť. Keď prišiel silný plač, hnev, skok, vzala som ju v náručí na chodbu. Nechcela, bojovala so mnou. Snažila som sa jej poskytnúť chápajúcu náruč a zároveň držať hranice – nesmieš nikomu ubližovať ani ničiť veci.
“Ty sa teraz hneváš, je to veľmi silné. Kde to cítiš?”
Ukázala mi na hrudníček. Dojalo ma to. Precítila som, aké to bolo silné v porovnaní s tým malým hrudníčkom.
“Je to veľké, maminka, ako celá táto škôlka.”
“Akú to má farbu?”
“Je to farebné.”
“Chceš mi to nakresliť?”
“Áno.”
…a toto nakreslila. Silou, farbou aj intenzitou, ktorá odrážala jej prežívanie.
Uľavilo sa.
