Dieťa odhodlane pozerá na vysoký strom, ukazuje naň.
Mama: “Chceš tam vyliezť?”.
Chlapček s rozžiareným výrazom: “Áno”.
Mama: “Hmm, no to nepôjde, to je vysoký strom”.
Pridá sa aj tato: „Ty si ešte maličký, tam nevylezieš.”
Chlapček sklamane odchádza od stromu a ide sa hrať na ihrisko.
Čo ak by sme mu bez ohľadu na veľkosť stromu povedali, že to môže skúsiť? Čo ak by sám vyskúšal aspoň zdvihnúť nohu, dotkol sa stromu?
Zistil by sám, že strom je preň príliš vysoký, overil by si svoju výšku v porovnaní so stromom, ohmatal by kôru stromu, naučil by sa, že môže veci vyskúšať, že má podporu od rodičov. A možno by pre neho “vyliezť na strom” znamenalo ten strom iba chytiť a vyložiť naň jednu nohu a spokojne by odkráčal s pocitom úspechu a splnenia svojho cieľa.
Nechajme deti skúšať veci bez ohľadu na to, čo si o nich my myslíme. Nikdy totiž presne nevieme s akou perspektívou sa dieťa na situáciu pozerá a čo presne chce alebo potrebuje urobiť.
Fotka: Pexels Anastasia Shuraeva
Nekonečná téma súrodeneckých vzťahov
Vzťah medzi súrodencami je ako na vlnách. Raz sa hrajú a milujú, no v sekunde sa nenávidia a ťahajú za vlasy. Potom si to odplačú,
