Asi si nepamätáme, čo všetko sa nám v detstve dialo a ako veľmi sme mohli svoje emócie prejaviť. Niektorí asi mali to šťastie a boli prijímani so všetkým, no mnohí určite máme slzy, rev, hnev, či zúfalý krik spojený s neprijatím, s niečím, čo ako rodičia na našich deťoch odmietame, snažíme sa zastaviť. A na to, aby sme to ukončili, sme schopní robiť často aj nepekné veci. Kričíme na naše deti, nech prestanú kričať, uplácame ich, snažíme sa ich pozornosť upriamiť niekam inam, ďaleko od tej “zlej” emócie. Robíme čokoľvek, aby sme to zastavili. Lebo ono to ukričané, plačúce, po zemi sa váľajúce dieťa v nás spúšťa zranenia, nepokoj, hnev, nepohodu, nehodnotu, ….a kadejaké iné “krásnosti”.
ALE
Plač deťom patrí. Plač patrí aj nám dospelým. Plač je formou komunikácie. Plač slúži na to, aby sme vypustili paru. Plačom spracovávame emócie. Plač je liečivý. Dovoľme deťom plakať. A poplačme si s nimi, keď nám pôjde. Možno to aj nám prinesie uvoľnenie.
