Odkedy moje dievčatá trochu začali vnímať darčeky, každoročne riešim pred Vianocami či narodeninami pocit nespokojnosti z prebytku a nekonečné vzdelávanie – seba aj členov rodiny – o hodnote vecí. Nechcem sa brodiť izbičkou plnou nových plastových rároh, obchádzať krabice, hľadať miesto na nové veci v poličkách. Ani vidieť tie drahé hračky sa váľať nepovšimnuté v rohu izby.
Zároveň rozumiem potrebe obdarovať. Často je táto potreba nás dospelých veľmi silná. Uspokojujeme si ju hlavne sami pre seba, lebo si tým zapĺňame nejaké prázdne miesto v našom vnútri. A deti sú len prostriedkom, ktorí nám k tomu pomáha.
Samej sebe závidím ten pocit, keď som ako dievčatko dostala na Vianoce žltú krabicu s Lego nemocnicou. Doteraz ju mám, hoci kocky už sú pomiešané. A pamätám si aj na bábiku v červených bodkovaných šatách. Trochu strapatá, ale stále funkčná, je doteraz v mojej detskej izbe.
Toto moje deti už nezažijú. Veci sa stali dostupnými, trpíme prebytkom a tiež pocitom, že stále potrebujeme viac.
Pýtam sa, čo deťom odovzdáme, ak dostanú každé Vianoce či narodeniny 8 darčekov? Ako sa majú z niečoho tešiť a vážiť si to? Úplne pochopiteľne je to zábava na krátku chvíľu a chcú stále viac a viac. Ako aj my dospelí.
Nemám instantné riešenie na boj s konzumnou spoločnosťou. Len mám pocit, že sa nám to celé nejak s tým materiálnom vymyká spod kontroly. A že deti z nevďačnosti obviňujeme neprávom, oni s týmto nastavením na svet neprišli. To my sme ich to naučili.
Fotka: Pexels, Mehmet Turgut Kirkgoz
Nekonečná téma súrodeneckých vzťahov
Vzťah medzi súrodencami je ako na vlnách. Raz sa hrajú a milujú, no v sekunde sa nenávidia a ťahajú za vlasy. Potom si to odplačú,
