Vzťah medzi súrodencami je ako na vlnách. Raz sa hrajú a milujú, no v sekunde sa nenávidia a ťahajú za vlasy. Potom si to odplačú, udobria sa a ide sa ďalej.
Hranicu únosnosti detských súrodeneckých konfliktov a rozsahu pišťania máme každý úplne inde. Zvyčajne je definovaná našou rodinnou anamnézou (ak som jedináčik, môžu mi konflikty mojich dvoch detí pripadať ako niečo desivé, no ak som zo štyroch detí, veľmi pravdepodobne na to budem mať iný pohľad) alebo senzitivitou nervovej sústavy (môžem byť veľmi citliví na akékoľvek zvukové podnety vrátane hudby či kriku) alebo aj pracovným prostredím (ak pracujem z domu v byte, veľmi pravdepodobne budem spoza dverí stále v konfliktoch prítomná a tak budem oveľa citlivejšie na ne reagovať).
V každom prípade je dôležité sa v tom vnímať a počúvať signály svojho tela ešte skôr ako sa prepálime a vybuchneme. A robiť prevenciu pre seba aj v rámci ich vzťahu. Tu je pár zozbieraných tipov:
- Venujte deťom samostatný čas – aj 10 minút spoločného čítania 1:1 vie pomôcť upokojiť rozbúrenú hladinu medzi nimi, vypadnúť niekde na hodinu je zásadne liečivé
- Uznajte pocit dieťaťa aj seba, ale neprinášajte riešenie –
- “Vidím, že sa na Táňu hneváš. Niekedy je ťažké sa dohodnúť.”
- “Vidím, že ťa trápi, keď sa braček k tebe takto správa. Aj mne je to ľúto”
- Koučujte – zapojte deti do hľadania riešenia – “Premýšľam, čo s touto situáciou môžeme urobiť. Čo ti k tomu napadá? Čo teraz potrebuješ? Čo ti pomože? “ Ak s deťmi koučovanie ešte nemáte zabehnuté, je možné, že nebudú vedieť odpovedať. V tom prípade pokojne prineste vaše autentické návrhy a vyzvite ich, aby vám povedali, čo sa im páči a čo nie. Postupne sa deti naučia na otvorené otázky odpovedať a verím, že originalitou vás veľakrát prekvapia.
- Usporiadajte oslavu súrodenectva alebo určite v týždni/mesiaci deň, kedy budete venovať pozornosť súrodeneckému vzťahu – spravte si nenáročnú piškotovú tortu, vyzvite deti, nech spoločne sfúknu sviečky a poukážte na to, aké vzácne je mať súrodenca
- Diskutujte o súrodeneckom vzťahu – hovorte o tom, čo všetko im to prináša, v čom je výhodné a nevýhodné mať sestru či brata, diskutujte o jedináčikoch vo vašom okolí aj o tých, ktorí majú starších či mladších súrodencov, o tom, aké to bude, keď budú starší a budú môcť spolu niekam chodiť sami
- Normalizujte súrodenecké konflikty – je fajn deťom zdieľať, že aj vy ste sa so svojou sestrou či bratom občas hádali, že je prirodzené sa nezhodnúť 100% na všetkom, že spolu nemusia vo všetkom súhlasiť a aj napriek tomu sa môžu mať radi. A to platí samozrejme pre všetky úrovne vzťahov.
- Učte deti ako majú konflikty zvládať podľa toho, čo je pre vás akceptovateľné. Napríklad:
- Môžeš zvýšiť hlas, ale nemôžeš ju udrieť
- Ak toto a toto nefunguje, možeš prísť za rodičom
- Ak sa potrebuješ upokojiť, môžeš ísť do spálne
Ja zvyknem deťom na príklade uvádzať aj to, ako konflikty riešim ja s tatinkom, aby vedeli tie stratégie časom identifikovať, povedať, čo sa im páči a čo nie, určiť chyby.
- Buďte autentický a hovorte o tom, ako sa cítite, keď je v byte krik. Tu je veľmi citlivá hranica medzi tým, ako nehádzať na deti zodpovednosť za to, ako sa vy cítite, lebo to nie je ich úloha ani starosť, to si musíte ustrážiť vy. Práve tu mi príde veľmi fajn hovoriť o sebe, svojich pocitoch (ideálne ešte vo fáze pokoja) aj potrebách.
- “Počujem, že sa neviete dohodnúť. Je tu krik a to mne vadí. Potrebujem, aby ste si to vysvetlili pokojne. Som tu a pomôžem vám nájsť riešenie, ak potrebujete.”
- Rešpektujte princíp vlastníctva – ak si chcú niečo požičať, musí majiteľ s tým súhlasiť. Platí to bez ohľahu na vek a poradie dieťaťa. Ak je v rodine nemluvňa, komunikáciu o požičaní môžete zastrešiť vy. Btw toto platí aj vtedy, ak si chce niečo požičať cudzie dieťa. Je prejavom rešpektu, vypýtať si dovolenie od majiteľa, bez ohľadu na to, či danú vec aktuálne používa alebo nie. Moja skúsenosť vraví, že deti sú oveľa ochotnejšie veci požičať, ak cítia rešpekt a majú právo sa rozhodnúť.
- Pomenujte provokáciu – od nejakého veku je možné s deťmi hovoriť o provokácii, ktorá je tiež v súrodeneckých vzťahoch úplne bežná a je častým dôvodom konfliktov. Nejak ich to proste baví, keď sa ten druhý hnevá. A čím viac sa hnevá, tým viac ich to baví. Ak to dokážete odchytiť, vysvetlite provokovanej strane, o čo ide a že najlepším riešením je vtedy na chvíľku odísť. Zvyčajne sa napätie uvoľní. Tu je fajn si uvedomiť, že prvokácia je vlastne len skrytá túžba sa s bračekom alebo sestričkou hrať alebo strach z niečoho. Keď sa podarí to rozlúštiť, často sa konflikt rozplynie.
- Nenúťte deti sa ospravedlniť – skutočná úprimná ľútosť sa nedá vynútiť. Ani vy by ste pravdepodobne nechceli, aby vám niekto povedal prepáč len preto, že mu to niekto nanútil. Mne sa osvedčilo pomenovať to tak čisto a priamo ako to je. “Udrela si Dášku. Bolí to, keď nás niekto udrie a cítime sa zranení aj na srdiečku, aj na tele. Vidím, že ti to je ľúto. Čo myslíš, že by Dáška teraz potrebovala? Čo by jej pomohlo? Keď budeš pripravená, môžeš jej povedať, že ti to je ľúto, možeš ju objať alebo povedať prepáč, aby aj ona vedela, že ťa to mrzí.” Ak na dieťati ale ľútosť nevidím, nesnažím sa ju vsugerovať. Pokojne poviem, že sa o tom neskôr môžeme porozprávať a vrátim sa k tomu konfliktu neskôr. Je dobre s deťmi postupne aj zavádzať polemiku o tom, čo by mohli nabudúce urobiť v konfliktnej situácii inak
Mať súrodenca vnímam ako obrovský dar. A hoc to nie vždy tak vyzerá, dali sme svojim deťom obrovské bohatstvo. Čím ale absolútne neznižujem kvalitu života jedináčikov, o ich benefitoch by sa tiež dalo dlho písať, len to už mne neprináleží.
