V nejakom momente rodičovstva som začala cítiť tlak, keď som počula tento komentár. Neviem presne, kde je zdravá miera toho, ako budovať dieťa odolné a ako v tom pristupovať vnímavo, ale som presvedčená o tom, že ak moje dieťa plače, tak sa niečo stalo. Lebo je jedno, či spadlo prudko alebo decentne, je jedno, či má odreté kolená alebo ruky alebo vybité zuby.
Lebo možno neplače kvôli bolesti, možno plače, lebo sa vystrašilo, alebo sa hnevá, že malo iné plány a pád mu ich prekazil. Ja neviem, čo sa jemu deje, vidím len, že moje dieťa plače a túži po mojej náruči bez ohľadu na dôvod plaču.
Jemu sa niečo stalo, tak ho, prosím, nepresviedčajme, že sa “nič nestalo”.
